PROJEKT BRATISLAVA je iniciatívou ateliéru PLURAL s cieľom sformulovať architektonický názor na územie tejto metropoly. Kriticky reflektuje jej minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Zámerom je pristúpiť k rozvoju mesta konštruktívne, až optimisticky. V mnohom vnímame Bratislavu ako podnetný model, ktorý sa dá generalizovať ako koncept pre stredoeurópsku metropolu 21. storočia

Bratislava je mestom mnohých obrazov. Jej historický vývoj bol spätý s turbulentnými dobami, ktoré jej neumožnili sa stať sebou. Nie je mestom, ani veľkomestom. Nemá idenitu založenú na architektúre, ale na naratíve. Jej nedostatok v tejto oblasti je neustále považovaný za primárny deficit, ktorý by umožnil koncepčnosť rozvoja. To je však nesprávny pohľad. Bratislava má svoj charakter, každá urbanistická entita, obzvlášť mesto, ho má. Našou úlohou je ho rozšifrovať a interpretovať. Kľúčom je hľadanie kvalít, nie iba problémov.

Bratislava sa neformovala, ale rozpínala, prekresľovala a zahusťovala. Tento rys je omnoho dynamickejší, ambicióznejší, ale aj diskomfortný, čo vedie k skepse voči forme mesta. Vnímame však otvorenosť, s akou vždy nasávala súdobé koncepcie, ako jej pozitívum. Bratislava je mestom v konštantnom provizóriu, bez predlohy a nemožnosti naplniť celok jednou ideológiou. Architektúra tohto mesta nie je architektúrou celku, ale súostrovím, kolážou, vrstvením architektúr – vertikálnym aj horizontálnym. 

Formu mesta do značnej miery definuje jeho infraštruktúra. V prvom rade sa rozvíjala smerom na východ pozdĺž starých ciest, čím prevážila radiálna organizácia. Zásadné projekty premeny mesta tkveli práve v reorganizácii infraštruktúr. Či už to boli snahy o priečne prepojenia radiál, alebo vnesenie klasických metropolizačných prvkov, ako vytváranie „ringov“ od začiatku 20. storočia. Tieto tendencie je badať dodnes v často rozporuplnom vytváraní nových okružných ciest. Pre topografické špecifiká, ako prítomnosť svahov Malých Karpát a rieky Dunaj, boli tieto snahy vždy problematické. Táto infraštruktúra nadobudla vedomú prítomnosť – nie ako neviditeľná sieť, alebo kompozičná os, ale ako monument. Tieto elementy sú architektonické – mosty, Staromestská, projekt Priečnej osi...

Typológia Bratislavy je komplexná a postavená viac na rovnocenných a autonómnych elementoch ako na prísnej hierarchii a jasne definovaných vzťahoch takýchto elementov, ktorá je známa z väčších metropol regiónu. Takéto vzťahy, ako centrum – periféria, špecifické monumenty a generické tkanivo sú síce v Bratislave badateľné, ale potlačené. Už spomínaná infraštruktúra často vystupuje ako architektonický element, až monument, skoro v barokovom význame. V štruktúre mesta koexistuje viacero formálne autonómnejších štvrtí, ktoré boli tvorené zámerne bez potreby nadväznosti, kontinuity jestvujúceho. Ich cieľom bolo nastolenie nového celku, ktorý sa však nikdy nestihol uskutočniť, pretože nové generácie prichádzali s novými koncepciami. Tempo aplikácie ideológií a koncepcií 20. storočia sa tak odrazilo na obraze Bratislavy, ako máločo iné. Tým, že tieto štvrte predstavujú autonómnejšie entity sa ich vzťah  v rámci celku dá zložitejšie pomenovať. Nie je to polycentrické mesto, kde každá štvrť je malou osadou. Mnohé takéto štvrte nedisponuju dostatočne bohatým programom, ani ucelenou identitou. Ich rozloha často nie je natoľko veľká, aby vytvorili urbánny celok. Ich vzťah s monumentami – objektami mestského významu – tým pádom tiež nie je zrejmý. Mnohé sú si navzájom merítkom a miestutvornosťou podobné. Dá sa však povedať, že práve týmto popretím, alebo znejasnením klasických urbanistických typologických vzťahov vystupuje architektúra elementov do popredia, ako primárny nástroj organizácie, vytvárania jasných a identifikovateľných mestských znakov.

Elementom typológie sa stávajú však aj nejednoznačné územia, ktoré majú nejednotný jazyk. Napriek tomu sú znakové, jedinečné. Vznikali najmä nevyjasnenosťou obrazu celku. Modernizácia vkladala nové formy do starších štruktúr, či nadväzovala na ne v rozvoji, avšak bola indiferentná k vzájomnej súvzťažnosti. Mnohokrát, ako na príklade Kamenného námestia, táto modernizácia nebola dokonaná. Namiesto prepisu sa tak nové prevrstvilo cez staré, ponechávajúc isté relikty bez akéhokoľvek architektonického zámeru. Veľké gestá, samy o sebe skôr elementy, ako sceľovacia hmota, mali zabezpečiť kontinuum, avšak často sa nenašla vôľa ich dokonať. Mesto je tak v týcho zónach skôr archeológiou ako urbanizmom.

Architektúra Bratislavy je, na rozdiel od okolitých metropol, daná viac rastom, a teda perifériou, ako centrom. Naopak, identita sa vzťahuje na centrum a ignoruje túto perifériu. Tento rozpor vnímame ako hlavný problém v uvažovaní. Bratislava bola vždy o nových možnostiach, ktoré rozvoj ponúkal. Konštantne nové mesto, ktoré sa sťahovalo, osídľovalo smerom na východ, potom juh a dnes na západ. Tieto nové Bratislavy však vždy boli a sú pomyselne vytesňované vo falošnej identite vzťahujúcej sa na jadro. Pritom tie sú Bratislavou. Sídliská sú do značnej miery najrozľahlejším kontinuom mesta. Ich zapieranie a s tým súvisiace zahusťovanie neprináša nápravu, úľavu, či nové možnosti, ale často iba rozpačitú abdikáciu na práve tie jedinečné kvality, ktoré ponúkajú – veľkorysosť, kolektivita a demokratickosť priestoru.

Ak chceme vedieť, čo je súčasná Bratislava, vždy sa treba pozerať na územia, ktoré ju ponúkajú nanovo. Často sú to územia, kde je rast organický a v takej zhode s jazykom doby, že sú pre neexistenciu interferencií neviditeľné. Príkladom sú súčasné urbanizácie pozdĺž cestných sietí, vypĺňanie veľkorysých medzipriestorov sídlisk, či “deravých” území, ktoré nemali vyjasnenú, ani regulovanú zástavbu. Súčasný rozvoj tak tkvie v zahusťovaní. Aj tu však badať architektonické formy, ktoré vyplývajú sekundárne z urbanistických prekurzorov. 

Expanzia po sebe zanechala sedimenty, ale aj rastové jazvy. Tieto jazvy často poukazujú na väčšie plány, ktoré sa však v pachtivosti po neustále novom obraze nenaplnili. Vytvorili neuchopiteľné a zložité situácie. Niektoré štvrte môžeme čítať ako mnoho žánrový príbeh. Máloktoré veľkomesto regiónu ponúka takúto živú archeológiu. 

Obraz Bratislavy je skôr pohľadom, vektorom. Ten sa neustále mení, ale v určitej dobe má svoje konštanty. Taktiež tu je ale možné sledovať širší naratív – neustálej kolonizácie a asimilácie nového mesta. Bratislava akoby nebola naplnená a toto nenaplnenie je hybným motorom, ako urbanizácie, tak aj ne-identity. Na tieto procesy musíme nadviazať. Neukotviť jej formu v obraze, ale v meniacom sa pohľade. Musíme teda akceptovať jej diskontinuitu, rozvrstvenosť, ale aj jej celistvosti – sídliská, prírodu, hranicu, perifériu, infraštruktúru. 

Aspekty, ktoré sú vnímané ako negatívne, nás provokujú k hľadaniu kvalít, ktoré by mohli adekvátnejšie adresovať súčasné potreby spoločnosti od mesta v tomto storočí. Veríme, že mesto stále potrebujeme a stále chceme, avšak vzťah k nemu si hľadáme ťažko. Našou úlohou je ten vzťah sprostredkovať. 

Mesto musí byť demokratické. Má poskytovať príležitosti. Sociálne, ekonomické, kultúrne. Avšak mesto musí poskytovať aj možnosti kolektívu jestvovať ako spoločenstvo. Musí preto ponúkať možnosti tým najslabším, tak aby neboli z tohto spoločenstva vylúčení. Demokratické mesto nie je mestom väčšiny, ale všetkých. Aj tých, ktorí nemajú ekonomickú, ani politickú moc. Takéto mesto nemôže nikdy obmedzovať nikoho v prospech, alebo na žiadosť toho silnejšieho zoskupenia. 

Demokratické mesto ponúka aj priestorové príležitosti. Súčasná metropola musí byť svetom v meste. Sme si vedomí a akceptujeme fakt, že akákoľvek jedna koncepcia nie je adekvátna pre všetkých. Mesto preto musí ponúkať čo najrozličnejšie prostredia vo fungujúcom celku. Jedna priestorová stratégia ako univerzálny model nestačí.

Vieme, že Bratislava má problémy, ale práve identifikáciou kľúčových kvalít je možné s nimi narábať tak, aby neboli tieto kvality sploštené, alebo neutralizované. Precíznosť je kruciálna. Zabezpečiť fungovanie celku, bez straty jedinečnosti a potenciálu.

Metropola nemusí nutne znamenať neuchopiteľný zhluk procesov, ale musí ich umožňovať. Avšak, mesto môže byť projektom a mesto môže byť konceptom. Bratislava nerástla organicky. Bratislava je zosobneným vrstvením architektúr. Práve toto vrstvenie, táto frenetická expanzia celku do periférie, či následná implózia je akýmsi vlnením a to je možné konceptualizovať ako proces. 

Bratislava svojim charakterom „mesta bez obrazu“ môže byť užitočným modelom mnohovrstevnatého mesta. Predlohou metropoly, ktorá ponúka priestor, ponúka organizáciu celku, ale umožňuje aj nepredvídateľné a neorganizované. Takáto metropola môže byť dynamickejšia a inkluzívnejšia, čo je predpokladom pre demokratický priestor, zodpovedajúci pokrokovej tolerantnej a zodpovednej spoločnosti, akou by sme chceli byť.